JEDNO MESTO - JEDNO SRDCE - JEDEN KLUB
SK EN

Osobnosti klubu: Jozef Uhlár

Mládežnícky tréner FK Senica Jozef Uhlár patril v minulosti k pilierom defenzívy nášho klubu. Prečítajte si rozhovor s ďalšou osobnosťou klubu, ktorý prinášame pri príležitosti tohtoročnej storočnice FK Senica.

K futbalu sa dostal ako malý chlapec z dediny, odkiaľ to ale dotiahol až do ligového Spartaka Trnava. Jozef Uhlár sa postupne dostal až na Záhorie, v drese FK Senica nastúpil na viac ako 200 zápasov. Okúsil aj legionársky chlebík a na vlastnej koži sa presvedčil, aké je to brániť legendárneho Sinišu Mihajloviča. Dnes vo futbalovej akadémii FK Senica vychováva budúce futbalové nádeje, okrem iného pôsobí aj ako učiteľ odborných predmetov na SOŠ v Senici.

Ako ste sa vlastne dostali k futbalu?

- Ako každý chlapec, pochádzam z dedinky Horné Orešany. Prvé kroky s loptou boli na lúke, neskôr to bolo v žiackych kategóriách. Nasledovala stredná škola v Trnave, kamarát ma zlanáril najskôr do Lokomotívy Trnava, potom moje kroky viedli do ligového Spartaka. 

Na ktorého trénera z čias vašej hráčskej kariéry máte najlepšie spomienky?

- Ani na jedného trénera nemôžem povedať nič zlé, od každého som si niečo zobral. V pamäti mi utkvel tréner Jarábek st., ktorý tu bol dva roky, následne sa presunul do Ostravy. Takisto nemôžem nespomenúť ani pán Huttu a Polakoviča. Veľký vplyv mal na mňa aj tréner Petráš, ktorý v tom čase viedol Lokomotívu Trnava, dnes už bohužiaľ nie je medzi nami. Bol som dorastenec, prakticky cez neho som sa dostal do ligového Spartaka Trnava.

Ako ste v tom čase vnímal presun z Lokomotívy Trnava do Spartaka?

- Bol to pre mňa obrovský skok, prakticky z druhej dorasteneckej ligy do prvoligového Á-čka, vyhliadol si ma tréner Švec, zrejme vo mne niečo videl. Bol to veľký skok, v šatni na sústredení som bol odrazu spoluhráčom takých futbalových osobností, akými boli pán Hutta, Keketi, Vilo Martinák či Mišo Gašparík st. Dovtedy som týchto hráčov obdivoval iba v televízii, odrazu som pri nich sedel v jednej kabíne.

Pamätáte si na svoj prvý zápas vo farbách Spartaka Trnava?

- Bol to priateľský zápas, na meno súpera si už nespomeniem, hralo sa na hlavnom štadióne, čo bol pre mňa pozitívny šok. Snažil som sa zo seba vydať všetko. Po nejakom čase mi bolo oznámené, že nastupujem s mužstvom do prípravy. Tešil som sa, keď som počul túto správu. Snažil som sa do mužstva čo najviac zapadnúť. V tom čase sa ale Spartak zachraňoval, tréner vsádzal na starších hráčov. Pamätám si na zápas proti Brnu, ktorý som presedel na lavičke. Spartak sa nakoniec v lige zachránil, v tom prišla ponuka zo Senice od trénera Jarábka, od roku 1981 som prakticky tu.

Bolo potrebné premýšľať nad ponukou Senice dlho? S kým ste sa prípadne radili?

- Priznám sa, v tom čase tam bola aj ponuka z Dubnice. Radil som sa s otcom, čo by bolo pre mňa výhodnejšie. Povedal, že Senice je bližšie, zároveň poznal trénera Jarábka, nebolo to však o tom, aby som mal v mužstve nejakú protekciu. Zavážilo aj to, že pôsobenie v Senici mi odporučil tréner Petráš z Lokomotívy. Na tú dobu tu boli dobré podmienky, rozhodol som sa pre Senicu a neľutujem to.

Ako hodnotíte vaše hráčske obdobie na Záhorí?

- Považujem ho za pozitívne, aj keď začiatky pre mňa neboli jednoduché. Bol tu kvalitný káder, v tom čase som hrával stopéra, najskôr som si myslel, že to možno bude ľahšie, no na druhej strane som rád, že to tak nebolo. Spomeniem hráčov, ako napríklad Brezovský, Čechvala, Vach, Sloboda, Malárik či brankár Žitný. Kvalita tu rozhodne bola, nedostával som mnoho príležitostí, musel som sa presadzovať postupne. Po nejakom čase sa situácie zmenila, starší hráči pomaly končili svoju kariéru, príležitosť prišla pre mladších hráčov. Nakoniec som sa presadil, aj s kapitánskou páskou na ruke som tu strávil sedem rokov. Počas kariéry v Senici som nastúpil na vyše 220 zápasov, strelil som 13 gólov - neviem, či to je na obrancu málo alebo dosť. V tom čase fungovalo aj B-mužstvo, kto nenastúpil za prvý tím, išiel na druhý deň za spomínané B-mužstvo, čo veľmi kvitujem.

Prečo ste sa rozhodol byť obrancom?

- V začiatkoch som hrával v útoku, strieľal som góly. Kde nastal zlom a ako som sa dostal do obrany? Ani neviem. Neskôr som trochu povyrástol, zaradili ma do obrany a tam som už zostal. Možno to bolo práve tým.

Čo všetko by mal mať moderný stopér v dnešnom futbale?

- Kedysi sa hralo na štyroch obrancov s tým, že jeden bol viac vzadu. Dnes sa už hrá viac v línii, musí tam byť dobrá spolupráca všetkých štyroch. V prvom rade by mal mať fyzické predpoklady, výškovo dobrý hlavičkár, nesmie chýbať ani technika a prehľad v hre. Bez toho to v dnešnej dobe nejde.

Počas vašej základnej vojenskej služby ste pôsobili v treťoligovom mužstve RH Sušice - aké spomienky máte na toto obdobie?

- Na to obdobie spomínam veľmi dobre, pre dnešné mladšie ročníky je základná vojenská služba neznámy pojem. Odslúžil som si dva roky, na vojne to bolo spestrenie, mali sme možnosť trénovať dopoludnia aj popoludní. Trochu som povyrástol, pomohlo mi to pri prechode z dorasteneckého futbalu do mužského. Viaže sa mi k tomu obdobiu aj jeden príjemný zážitok, hrali sme s Duklou Praha, bol to český pohár. Síce sme prehrali 1:0, štadión bol vypredaný - 5 000 fanúšikov. V tom zápase som hral proti osobnostiam akými boli Vízek, Nehoda, Gajdúšek, Štambacher, Pelc. Pár minút pred koncom zápasu nám strelil rozhodujúci gól Vízek. Po zápase k nám prišiel do šatne predseda českého futbalového zväzu, všetkým nám poďakoval a podal ruky. Bol to skutočne zážitok.

Nie každému futbalistovi sa v jeho kariére podarí nastúpiť proti takému hráčovi, akým bol Siniša Mihajlovič. Prezraďte nám viac...

- Spomínam si na to veľmi dobre, v tom čase mala SH Senica družobnú spoluprácu s obcou Kysač. V prípravnom zápase sa mi podarilo nastúpiť nielen proti tejto obci, ale aj ligovej Vojvodine Nový Sad. V tom čase tam pôsobil Siniša Mihajlovič, ľavák, neskutočne rýchly, brániť ho bolo veľmi náročné. Prehrali sme 2:0, brankár Jurkovič mu v tom zápase zlikvidoval ešte tri vyložené šance. Keď ho dnes v televízore vidím ako trénera v Taliansku, vždy si poviem, že som proti tomuto hráčovi hral.

Po konci v senickom drese prišlo pôsobenie v mužstve Báčsky Petrovec...

- Bola to pre mňa neznáma, aj keď som vedel, kde sa nachádza (susedná obec s Kysačom pozn. red.). Rečová bariéra tam nebola, je to slovenská dedina, srbština nebola až taká ťažká. Pochytili sme aj nejaké futbalové frázy. V tom čase to bola Juhoslávia, pôsobili sme v nižšej súťaži, po polroku sme postúpili do vyššej, čo bola obrovská radosť. Posunula sa tým pádom aj vzdialenosť pri cestovaní za súpermi. Ako obranca som narazil na niektorých prvoligových hráčov Juhoslávie. Po udomácnení sa sme mali možnosť prestúpiť do jedného celku vo vyššej súťaži, nakoniec to stroskotalo, pretože v tom čase začínala občianska vojna. Po roku sme odišli, spomienky sú ale veľmi dobré.

V našom klube pôsobíte dlhé roky ako mládežnícky tréner - napĺňa vás práca s mladými futbalistami?

- Áno, s trénovaním som začal v Rakúsku pri dospelých. Tri roky som tam pôsobil ako tréner v nižšej súťaži. Po skončení svojej hráčskej kariéry som sa vrátil na Slovensko a premýšľal, čo ďalej. V tom čase som absolvoval nižšie trénerské kurzy, neskôr som si spravil aj trénerskú A-licenciu, vďaka ktorej môžem pôsobiť vo futbalovej akadémii FK Senica. Práca s mladými často nie je jednoduchá, rozhodne ma ale napĺňa. Človek sa niekedy pri mladých hráčoch sám cíti mladší, únava a celková drina stoja za to, ak vidíte výsledky. Nie vždy sa dostaví výsledok, s ktorým je človek spokojný. Poteší každé víťazstvo ale aj to, keď nejakí hráč prejde vašimi rukami a neskôr ho stretnete v ligovom mužstve či dokonca v reprezentácii. Jedným z nich bol napríklad Mišo Jonáš.

Mládežnícky futbal na Slovensku je už ale dlhšiu dobu odstavený kvôli pandémii koronavírusu, aký je váš názor na túto situáciu - možno aj z vášho pedagogického hľadiska?

- Asi s tým nepočítal nikto, samozrejme, zdravie je prvoradé. Situácia momentálne nie je priaznivá, deti sa nemôžu zúčastňovať tréningového procesu. Nespravíme s tým nič, pre túto generáciu to je bohužiaľ nešťastné. Trpia samozrejme aj tréneri - nemôžeme trénovať a chodiť na zápasy. Neviem, aký to bude mať dopad na túto generáciu, trvá to už veľmi dlho, ešte niekoľko mesiacov sa s deťmi zrejme nedostaneme na ihrisko. Je to veľká chyba, zmeškajú svoj vývoj, či už je to v prípravkách alebo v starších dorasteneckých mužstvách. Obávam sa, že mnoho hráčov v dorasteneckom veku skončí, stanú sa pohodlnými, kto nebude mať pevnú vôľu, nebude pokračovať ďalej. Nespravíme s tým nič, musíme rešpektovať túto situáciu.

Čo by ste zaželal klubu k 100. výročiu?

- Čas uteká, pamätám si, keď bolo 90. výročie klubu a oslavovalo sa. Tešíme sa, že tu máme naďalej ligu. Bol by som veľmi rád, ak by sa nám podarilo v lige zachrániť. V budúcnosti prajem klubu, aby sa dostal na lepšie priečky, zahral si nejakú európsku súťaž ako v minulosti napríklad proti Salzburgu. Štadión by bol istotne vypredaný. Senica má tradíciu, ľudia tu na futbal nezanevreli.

Vaše športové prianie na záver?

- Najmä zdravie, nielen mne, ale aj všetkým hráčom vo futbale. Aby sa futbalistom vyhýbali zranenia, to je to najpodstatnejšie pri futbale.

Podpor futbalovú akadémiu FK Senica: Transparentný účet mládeže